Montessori

Be Lenka logo Be Lenka
05.10.2022
Montessori

„Pomôž mi, aby som to dokázal sám.“ Presne s touto prosbou sa raz na Mariu Montessori obrátilo dieťa v škôlke. Možno nevinne znejúca veta, no s ohromným posolstvom. Mariu Montessori táto myšlienka malého dieťaťa zaujala natoľko, že okolo nej vystavala celý pedagogický koncept, v jej časoch revolučný, na dieťa orientovaný. Kto bola Maria Montessori a o čom je Montessori pedagogika si povieme v nasledujúcich riadkoch.

Obsah článku

Kto bola Maria Montessori?

Maria Montessori sa narodila do konzervatívneho Talianska na konci 19. storočia, presnejšie v roku 1870. Ako žena mala život nalinkovaný už od príchodu na svet. Osud mal však pre Mariu iné plány. Maria absolvovala strednú školu s technicko-prírodovedeckým zameraním. Jej snom bolo študovať medicínu. V tom čase v Taliansku bolo však neslýchané, aby žena študovala odbor patriaci mužom. Maria sa teda na medicínu hlásila neúspešne. Prihlásila sa na štúdium fyziky, matematiky a prírodných vied. Štúdium ukončila bez väčších problémov a vďaka diplomu jej bolo umožnené pokúsiť sa opäť o prijatie na medicínu. Maria bola úspešná a ako prvá žena v histórii Talianska ukončila štúdium medicíny. Navyše s vynikajúcimi výsledkami. Tu sa však Maria nezastavila. Popri praxi pracovala na doktoráte v oblasti klinickej psychiatrie. Okrem toho operovala, pracovala na pohotovosti, posúvala svoje vedomosti v oblasti detskej medicíny a stala sa expertkou na detské nervové choroby. Keďže gro jej práce sa odohrávalo na psychiatrickej klinike kde boli pacientmi aj deti, Maria ich pozorovaním dospela k myšlienke, že všetky deti sú vzdelávateľné, aj tie s duševným postihom, pokiaľ je im poskytnutý adekvátny a individuálny prístup. Tejto myšlienke sa začala venovať hlbšie a začala študovať materiály o duševne znevýhodnených deťoch. Vo svojich výskumoch sa opierala o zistenia veľkých mysliteľov v rôznych oblastiach ako boli J.M.Itard, E.Séguin, J.J.Rousseau, Pestalozzi či Froebl. Okrem štúdia psychiatrie si Maria rozšírila obzory o antropológiu a pedagogiku. Maria Montessori prišla k presvedčeniu, že škola má byť miestom premeny človeka. To však v tradičnom školstve nevidela.

Po tom ako sa Marii narodil syn, mala už 30 rokov, čo bolo na vtedajšie pomery tiež nanajvýš revolučné, opustila prax sa vrhla sa do ďalšieho vzdelávania. Popri antropológii si pribrala experimentálnu psychológiu a filozofiu výchovy. Zastaralý systém klasického školstva podľa nej skôr brzdil rozvoj detí a ona sa snažila zistiť, prečo je tomu tak. Do vzdelávacieho portfólia si prihodila pedagogiku, hygienu a zapísala na univerzitu v Ríme na filozofickú fakultu. Popri tom všetko pokračovala vo výskumnej činnosti a zistila, že tradičný systém ničí prirodzené vlastnosti detí. Keďže vedela, že ako žena veľa vody nenamúti a po niekoľkých neúspešných pokusoch o reformáciu školstva sa rozhodla vypracovať úplne nový systém, ktorý bude do svojho stredu stavať dieťa a jeho záujmy a namiesto potlačovania jeho prirodzenosti bude ťažiť z vrodenej túžby učiť sa a napredovať. 

V roku 1929 spolu so synom založila Medzinárodnú asociáciu Montessori (AMI). Jej metodika a filozofia veľmi rýchlo prekročili hranice Talianska a popularitu získali najmä v Anglicku, Belgicku, Holandsku, Rakúsku a Škandinávii. Vojna však Dr. Motessori zamiešala karty a mnoho škôl prerušilo svoju činnosť a už ju neobnovilo. V Rakúsku a Nemecku dokonca verejne páli jej knihy. Maria Montessori sa pred hrôzami vojny utiahla do Indie ale v roku 1950 sa vrátila do Európy. Jej celoživotné dielo a odhodlanie zmeniť svet v prospech detí neostali nepovšimnutými. Maria bola trikrát nominovaná na Nobelovu cenu za mier. Krásnu a výstižnú bodku za životom Marie Montessori robí epitaf na jej náhrobnom kameni: „Prosím, milé deti, vy všetky, ktoré môžete, budujte so mnou mier medzi ľuďmi na celom svete.“

10 princípov vzdelávania podľa Marie Montessori

Montessori pedagogika je neuveriteľne prepracovaný a rozsiahly súbor princípov, akýchsi prikázaní a detailnej metodiky. V odborných publikáciách sa stretávame najmä s 10 princípmi vzdelávania, 19 prikázaniami a 4 piliermi, o ktoré sa Montessori filozofia opiera. Práve spomínaných 10 princípov vzdelávania podľa Marie Montessori ponúka najlepší obraz o čom táto na dieťa orientovaná filozofia presne je. Predstavme si ich teda bližšie. 

1. Rešpekt voči dieťaťu

Dalo by sa povedať, že celá filozofia Montessori pedagogiky je postavená na rešpekte voči dieťaťu, k jeho individualite a aktuálnemu vývoju. Každé dieťa je jedinečné, a tak k nemu aj Montessori pedagogika pristupuje. Dieťa má právo výberu aktivity, samo sa rozhodne, čo v daný moment potrebuje a koľko času tomu bude venovať. Tým zohľadňuje svoje aktuálne potreby vzhľadom na vývojovú fázu, v ktorej sa nachádza. Učitelia v Montessori dieťa smerujú a jeho individuálne potreby rešpektujú. Dalo by sa povedať, že medzi dieťaťom a učiteľom panuje vzťah prirodzeného rešpektu. 

2. Absorbujúca myseľ

Výskum Marie Montessori poukazoval na to, že prvých 6 rokov v živote dieťaťa je kľúčových v jeho vývoji. Dieťa v prvých rokoch života urobí neuveriteľný kus práce. Na prvý pohľad sa môže dieťa zdať bezbranné a nesamostatné. No keď sa pozrieme na to, že behom prvých rokov sa dieťa naučí chodiť, rozprávať, samo jesť či zahrať a pritom sa adaptuje na nové podmienky, je to niečo neuveriteľné. Preto sa Maria Montessori domnievala, že deti sa rodia s podvedomou potrebou učiť sa. V období od narodenia do približne šiestich rokov sa mozog dieťaťa správa ako špongia. Nasáva všetko, čo je okolo neho a dáva tak základ pre rozvoj inteligencie a osobnosti. Sami vidíme, že pre najmenšie deti nie je problém prirodzene rozprávať a kombinovať viacero jazykov. To sa deje práve vďaka tomu, že mozog nasáva bez rozdielu všetky informácie, s ktorými prichádza do styku. Preto je práve prvých 6 rokov kľúčových v tom, ako je dieťa vedené. Na tom Maria Montessori vystavala celú svoju metodiku. Dieťa má byť vystavené širokej škále podnetov, pričom si má vyberať samo, ktorým sa bude venovať. 

3. Senzitívne obdobia

Počas rokov praxe Maria Montessori odpozorovala, že deti prechádzajú špecifickými fázami vo vývoji. Fázy, respektíve obdobia, počas ktorých boli deti schopné učiť sa a rozširovať si špecifické znalosti a schopnosti. Senzitívne obdobie, ako ho Maria Montessori nazvala, označuje obdobie, kedy je dieťa otvorené učeniu. Tieto fázy zvýšenej citlivosti sa vyznačujú tým, že dieťa je schopné sa intenzívnejšie a na dlhšiu dobu sústrediť, činnosti dookola opakuje, venuje zvýšenú pozornosť jednej konkrétnej oblasti.

4. Harmónia tela a duše

Maria Montessori považovala za dôležité, aby sa dieťa rozvíjalo ako ucelená bytosť. To znamená, že má trénovať nielen hlavičku, ale aj telo. Posúvať sa má nielen v rovine intelektuálnej, ale aj sociálnej, emočnej a kultúrno-spoločenskej. Preto osnovy Montessori pedagogiky zahŕňajú okrem štandardných výučbových predmetov aj predmety z oblasti praktického života, kultúry či senzomotorické stimulácie. Všetky aspekty vývoja dieťaťa tvoria jeden celok, nemožno ich izolovať. Preto sa v Montessori kladie dôraz na harmóniu tela a duše a vývoj dieťaťa ako spoločenskej bytosti fungujúcej v určitej kultúre. 

5. Učenie šité na mieru jednotlivcovi

Montessori filozofia prihliada na jedinečnosť a unikátnosť každého dieťaťa. Tomu je prispôsobené aj učenie. Jedným z výrokov Marie Montessori je  „Ľudská osobnosť, nie výchovná metóda sa musí brať do úvahy.“ Náplň výučbového procesu sa riadi aktuálnymi potrebami dieťaťa, podporujú sa jeho záujmy a to, čo dieťaťu ide a v čom vyniká. Nemôže byť každý rovnako dobrý v každom predmete. Na toto Montessori pedagogika myslí a nezabúda. Preto rešpektuje individualitu každého dieťaťa a deti sa teda neučia podľa jednotných osnov, ale majú individuálny vzdelávací plán, ktorý sa flexibilne mení a prispôsobuje dieťaťu. Učiteľ funguje ako sprostredkovateľ, ktorý by mal vedieť odhadnúť a vycítiť, čo je pre dieťa najlepšie a pomôcť mu, aby sa zvládlo samé posúvať. Učiteľ nie je autoritatívna a monológ vedúca persóna. Učiteľ je mediátor medzi dieťaťom a učením. Sledovaním a usmerňovaním robí dieťaťu akého spoločníka na ceste školským procesom. Deti sa učia zážitkovo a prakticky, nie teoretickým drilom a memorovaním. A to je jedným z najväčších plus Montessori pedagogiky.

6. Sloboda pohybu a voľby

Dlhoročná prax Marie Montessori priniesla zaujímavé zistenie – deti sa najlepšie učia, keď majú slobodu pohybu. A teda presný opak toho, čo vidíme v klasickom školskom systéme, kde deti sedia v laviciach. Sloboda pohybu a výberu aktivity pôsobí ako katalyzátor učebného procesu. V Montessori zariadeniach sa deti môžu slobodne pohybovať po triede, prípadne miestnostiach na to vyhradených. Samy rozhodujú o tom, akej aktivite sa budú venovať a koľko času pri nej strávia. Práve táto sloboda voľby prirodzene stimuluje detskú chuť učiť sa. Dieťa si lepšie zapamätá informácie, ktoré samo slobodne vyhľadá. V Montessori pedagogike sú deti priamo podporované k tomu, aby pri učení používali ruky. Práve kombinácia manuálnej práce s tou psychickou prináša podľa pozorovaní Marie Montessori najlepšie výsledky. Montessori vzdelávanie je teda v porovnaní s klasickým, pasívnym prístupom k informáciám, aktívne. Tempo procesu je vedené dieťaťom a šité na mieru jeho potrebám, záujmom a nadaniu.

7. Pripravené prostredie

Montessori učebne sú typické tým, ako vyzerajú. Ide o veľký priestor, ktorý je systematicky členený na menšie pracovné zóny, aby mohlo každé dieťa v pokoji a osamote pracovať. Nábytok v učebniach tvoria otvorené police, kde každá vec má svoje miesto a plní svoj účel. V Montessori učebniach nájdeme aj zariadenie podporujúce učenie v praktických oblastiach života – kuchynku, kúpeľňu, dokonca i úžitkovú záhradu, kde sa deti starajú o rastliny a pestujú zeleninu a ovocie. Spoločným menovateľom týchto „zón praktického života“ je ich prispôsobenie deťom. Každá jedna vec v Montessori učebni je svojou výškou prispôsobená na to, aby mohla slúžiť detským potrebám bez nutnosti asistencie dospelého. Zaujímavosťou Montessori učebného prostredia je usporiadanie vecí. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sú to jednoducho poukladané veci v policiach. Je za tým však hlbší zmysel. Každá jedna vec má svoje miesto, v polici sa nachádza vždy len jedna aktivita. Aktivity sú systematicky poukladané tak, aby sa vzájomne dopĺňali. Deti sú vedené k tomu, že keď s aktivitou skončia, vrátia ju na miesto, kam patrí. Tým, že veci sú poukladané samostatne v policiach, pôsobí prostredie usporiadane, nespôsobuje senzorický výbuch, izoluje jednotlivé aktivity tak, aby sa dieťa dokázalo plne sústrediť na jednu konkrétnu činnosť bez rušivých vnemov. V takto pripravenom pracovnom prostredí je pre deti jednoduché orientovať sa a nasledovať svoje inštinkty.

8. Vnútorná motivácia

Montessori pedagogika vníma vzdelanie ako odmenu. Preto deti neodmieňa, neporovnáva a neklasifikuje. Nie sú tu žiadne zlaté hviezdičky, plusky, mínusky, jednotky či päťky. Podľa Marie Montessori pasívne hodnotenie a škatuľkovanie zabíja v dieťati prirodzenú motiváciu učiť sa. Motivácia je najsilnejšia, ak prichádza zvnútra. Keď sa dieťa chce učiť, viac sa naučí. Podporou, slovnou spätnou väzbou učiteľa a správnym vedením sa deti cítia prirodzene poháňané vlastnou túžbou po vzdelaní a odmenou, tou zlatou hviezdičkou či jednotkou, je im samotné vedenie, nové informácie či osvojené zručnosti. Deti sa naučia robiť veci pre seba a svoj vlastný záujem, nerobia veci pre iných, pre ich pozitívne hodnotenie či preto, že to po nich vyžadujú. S tým prichádza nechuť, nútenie sa do aktivít a problémy s učením. Hodnotenie a porovnávanie sú podľa Marie Montessori najväčšími prekážkami v prirodzenom inštinkte, s ktorým sa každé dieťa rodí, a tým je potreba učiť sa.

9. Nezávislosť

Montessori je učenie vedúce k nezávislosti dieťaťa. Maria Montessori chcela, aby z detí vyrastali sebestačné bytosti, nezávislé od ostatných a fungujúce v spoločnosti s všeobecným rešpektom, bez konfliktov a v mieri. Montessori pedagogika poskytuje deťom prostredie, materiály a vedenie k tejto samostatnosti. Tak ako sme si v úvode spomenuli najznámejší citát „Pomôž mi, aby som to dokázal sám“, celé učenie Marie Montessori je postavené na rešpektovaní individuality dieťaťa a jeho vedení k nezávislosti. Podľa nej bola, a stále je, najčastejšou chybou rodičov to, že veľa vecí robia za dieťa alebo mu prehnane pomáhajú, a tým ho vlastne brzdia v rozvoji. Dieťa má prirodzenú túžbu učiť a robiť veci samé. Tým, že robíme veci za neho, alebo pasívnym prístupom v škole, je táto prirodzená túžba, či inštinkt, potláčaný až nakoniec dieťa prijme pasívny prístup a prestane sa snažiť samé. Preto Maria Montessori považovala vtedajší školský systém, a prístup mnohých rodičov, čo platí aj dnes, možno aj viac ako predtým, za dieťaťu škodlivý. Celá metodika je vystavaná práve na podpore samostatnosti a úlohou učiteľa, školy či rodiča, je len poskytnúť dieťaťu pomocnú ruku, aby to zvládlo samé. Keď dieťa zvláda činnosti samé, ženie ho to vpred a cíti vnútornú motiváciu učiť sa a napredovať. Tu pekne vidíme, ako je celý koncept Montessori prepracovaný, ako jeden aspekt úzko súvisí s druhým a celé to vytvára harmonický celok.

10. Samovzdelávanie

Jedným z kľúčových princípov Montessori učenia je koncept samovzdelávania. Je postavený práve na prirodzenej potrebe učiť sa. Podľa Marie Montessori sa deti rodia s inštinktom učiť sa. Inak si nevedela vysvetliť, ako sa deti behom prvého roka na svete dokážu tak ohromne posunúť. Začnú chodiť, spustí sa reč, zlepšuje sa motorika, dokážu sa do istej miery samé najesť. Preto bola presvedčená, že deti sa rodia s mozgom naprogramovaným na učenie sa. K tomu, aby sa deti samé učili im musí byť dopriate vhodné prostredie a stimuly. Pozrime sa na to z praxe – dieťa, ktoré vyrastá v rodine, kde sa málo komunikuje, kde sa nečíta, začne neskôr hovoriť ako dieťa, ktoré vyrastá v prostredí, ktoré ho rečovo stimuluje – čítaním, rozprávaním, spievaním. Dieťa, ktoré vyrastá v sociálne slabom prostredí, bude mať väčší problém uchopiť sociálno-kultúrny koncept spoločnosti, ako dieťa, ktoré vyrastá v sociálne funkčnom prostredí. Každé dieťa má šancu na rovnaký štart do života, záleží len na podmienkach, ktoré mu pripravíme. Či bude mať dostatočne stimulujúce prostredie, dostatok slobody na rozvoj a cítiť oporu. Maria Montessori dlhé roky pracovala s hendikepovanými deťmi. Tvrdila, že aj deti s mentálnym postihom sú vzdelávateľné deti, pokiaľ im je poskytnutý individuálny prístup a ideálne podmienky. Tým len potvrdzovala svoje presvedčenie o tom, že deti sa rodia s pudom učiť sa. Ako ho uchopia a ako uspejú je veľakrát v rukách okolia, bohužiaľ. Preto vymyslela metodiku, ktorú vystavala okolo individuality dieťaťa a práve tohto vrodeného inštinktu, aby dokázala pomôcť čo najväčšiemu počtu detí.

Okrem toho, že deti sú schopné samovzdelávania, sú schopné aj samo-kontroly a samo-opravnenia sa. Robenie chýb je v Montessori pedagogike považované za kľúčovú pomôcku v určovaní levelu, v ktorom sa dieťa aktuálne nachádza. Mýliť sa je ľudské a robenie chýb je dôležité na to, aby sme sa posúvali. Deti, ktorým nie je robenie chýb vyhadzované na oči ako niečo, za čo sa treba hanbiť, sa naučia zo svojich chýb učiť, naučia sa ich odhaľovať a samé ich opravovať. Deti, ktoré kvôli prístupu okolia berú robenie chýb ako zlyhanie, sa nikdy neučia chyby uchopovať ako niečo motivačné, prospešné a budú sa snažiť ich zakrývať a zatajovať. Nenaučia sa ich po sebe opravovať.

Vekovo zmiešaný kolektív

Montessori vzdelávací systém je zaujímavý výučbou v takzvaných trojročiach. V praxi to znamená, že v jednom kolektíve sú spolu deti z troch ročníkov. To, že sú deti rozličného veku ich podporuje ich spoluprácu. Mladšie deti sa učia od starších, tie im prirodzeným spôsobom pomáhajú a vedú ich. Odovzdávajú im svoje vedomosti a zručnosti. Tým, že sa deti učia v takto vekovo zmiešaných triedach si postupne prejdú rolou učiaceho sa aj vedomosti odovzdávajúceho. Deti veľmi dobre prijímajú informácie od iných detí, dokonca by sa dalo povedať, že lepšie ako od dospelých. Preto systém trojročí vykazuje v Montessori pedagogike veľmi dobré výsledky. Okrem vzdelávania sa medzi sebou sa deti učia aj pomoci iným a prijímať pomoc.

Praktický život

Maria Montessori si uvedomovala, a veľmi ho za to kritizovala, že tradičné školstvo nepripravuje deti na praktický život. Preto dbala na to aby jej metodika myslela aj prípravu detí do života. Deti sa učia ako sa o seba postarať a ako sa správať voči životnému prostrediu. Každá Montessori materská škola a škola má outdoorový priestor vyhradený na záhradkárčenie. Deti sa učia, ako si vypestovať zeleninu a ovocie, ako sa o záhradu starať a aktívne sa podieľajú na prácach v záhrade. Okrem uvedomelosti voči svetu si deti precvičujú aj motoriku, jemné zručnosti, nadobúdajú sebavedomie, budujú si autonómiu. Aktivity z praktického života sa v triede zameriavajú najmä na samoobslužné činnosti a poriadok. Deti sa učia samé si pripraviť jedlo ale aj po sebe upratať. Pre deti v Montessori vzdelávaní je samozrejmosťou odniesť po sebe aktivitu na miesto, kam patrí. Utrieť po sebe stôl, umyť riad. Deti sa učia ako sa správať v spoločnosti, osvojujú si základy etikety a bontónu.

Úloha učiteľa

V Montessori pedagogike je úloha učiteľa odlišná od tej v tradičnom školstve. Učiteľ je tu sprievodcom dieťaťa, jeho mentorom. Sprevádza dieťa výučbovým procesom bez toho, aby mu bol prekážkou v slobodnom poznávaní. Vzťah medzi učiteľom a žiakom vychádza z obojstranného rešpektu a učiteľovej schopnosti „vidieť do dieťaťa“ a vedieť ho tak správne smerovať bez toho, aby bola narušená integrita dieťaťa. Montessori učiteľ stavia deti do úlohy aktívnych bádateľov a pomáha im učiť sa skúsenosťami. Učitelia poskytujú vhodné materiály v pripravenom prostredí. Učiteľ názorne vysvetlí, ako sa s pomôckami pracuje a potom nechá deti samé učiť sa experimentovaním s pomôckami. Učiteľ pozná deti, vie, aké sú ich silné a slabé stránky a preto vie vhodne rozhodnúť, kedy pracujú deti individuálne, kedy v pároch a kedy majú skupinové aktivity. Učiteľ dieťa usmerňuje, nezasahuje a nemení jeho aktivitu. Dôležitou prácou Montessori učiteľa je vedieť spozorovať, kedy dieťa prechádza senzitívnou fázou, musí poznať jeho záujmy a schopnosti, aby vedel pre dieťa správne plánovať aktivity, ktoré mu predstavuje. Učitelia vedú deti k rešpektu aj voči ostatným deťom a nevhodné správanie riešia vhodne navrhnutou alternatívnou aktivitou. Veľakrát je totiž za nie vhodným správaním to, že sa dieťa nudí, občas mu len treba „preťať niť“ a upriamiť jeho pozornosť na niečo, čo ho zaujme. Ako sa hovorí „kto sa hrá, nehnevá“ a celá Montessori výučba je vlastne škola hrou.

Rozdiel medzi tradičnou školou a Montessori pedagogikou

Dalo by sa povedať, že medzi tradičnou školou a Montessori učením sú najvýraznejšie tri rozdiely.

  1. Tradičná škola stavia do centra výučbového procesu učiteľa a curriculum, ktoré rozhoduje o tom, čo sa majú deti učiť a učiteľ pasívnym výkladom im približuje učivo. Montessori pedagogika stavia do svojho centra dieťa a jeho individuálne potreby. Dieťa samo rozhoduje o tom, čomu sa bude venovať a koľko času pri tom strávi. Učivo mu nie je pasívne vykladané ale aktívnou činnosťou sa ho učí zážitkovou formou. Učebné osnovy, curriculum, nie sú fixné, flexibilne sa adaptujú na potreby dieťaťa.
  2. Tradičná škola stojí na pasívnom drile a memorovaní učiva. Montessori metodika učí pomocou experimentov a zameriava sa na všetky aspekty života, aj toho praktického, aj ako na rozvoj celej osobnosti dieťaťa, nielen intelektu, ale aj pohybovej zložky, spoločensko-kultúrnej stránky a sociálnych zručností.
  3. Montessori deti neznámkuje. Známkovanie a porovnávanie podľa Marie Montessori v dieťati zabíja prirodzenú vnútornú motiváciu učiť sa.

Hodnotenie žiakov

V Montessori sa na rozdiel od tradičnej školy neznámkuje a nehodnotí bežným spôsobom. Ako sa teda pristupuje k vyhodnocovaniu progresu detí? V prvom rade treba pochopiť, že Maria Montessori bola presvedčená o tom, že deti sa rodia s prirodzenou potrebou a chuťou učiť sa. Táto ich chuť vyplýva z ich vnútornej motivácie niečo pre seba spraviť a posunúť sa o kus vpred. Hodnotenie a známkovanie sa správa ako motivácia zvonku. Potláča vnútornú motiváciu a známkované deti sa postupne prestávajú učiť pre seba ale učia sa pre známky. Aby dostali dobrú známku, aby nezlyhali, aby sa okolie nehnevalo, že priniesli zlú známku. Lenže táto vonkajšia motivácia v porovnaní s tou vnútornou je veľmi chabá. Poznatky naučené pod tlakom „známkovania“ a potešenia okolia dieťa podstatne rýchlejšie zabudne, ako tie, ku ktorým sa dostalo dobrovoľne, vlastným bádaním a kvôli svojím vnútorným pohnútkam. Tento záujem podnecujú zaujímavé pracovné pomôcky, pripravené prostredie a podpora zo strany učiteľa. Ako teda v Montessori pedagogike učiteľ „hodnotí“ dieťa? Učiteľ dbá na to, aby dieťa chápalo, že spraviť chybu nie je zlé, je to absolútne v poriadku. Dokonca je to viac ako prijateľné. Na chybách sa totižto najlepšie učí a navyše chyby odhaľujú, v akom štádiu vývoja sa dieťa nachádza. Učiteľ oceňuje, keď sa dieťaťu darí. Keď sa mu nedarí, podporuje ho a v prípade, že vyhodnotí, že daná aktivita presahuje zručnosti dieťaťa, navrhuje aktivitu inú. Deti dostávajú od učiteľa každý deň spätnú väzbu. Vďaka tejto frekvencii ju neberú ako hodnotenie, ale vyhodnotenie dňa. Raz mesačne má učiteľ individuálne sedenia so žiakmi, kde spoločnou diskusiou preberajú výsledky učenia.

Maria Montessori bola bezpochyby jedinečnou ženou. Jej celoživotná humanisticky orientovaná práca hovorí za všetko. V časoch, kedy deti nemali žiadne práva, cítila pálčivú potrebu zmeniť svet a deti postaviť do jeho centra. V deťoch videla budúcnosť, poslov mieru. Vedela, že tradičné školstvo nezmení, preto prišla s vlastnou metodikou. Aj keď vojna dočasne zhatila cestu Montessori pedagogiky svetom, dnes patrí táto filozofia medzi najpopulárnejšie alternatívne formy učenia. Okrem toho, že deti Montessori milujú, je tento systém veľmi vrúcny k deťom s poruchou autistického spektra (PAS) či s ADHD. Tieto deti potrebujú vysoko individualizovaný prístup a práve na tom je Montessori pedagogika vystavaná. Každé dieťa, jeho jedinečnosť, záujmy, talent, sú centrom výučbového procesu. Učiteľ prechádza z role pasívneho vykladača učiva do role podporujúceho sprievodcu. Výučba nie je tradičná, pasívna. Je aktívnou, v rukách dieťaťa. Všetky nové poznatky dieťa získava doslova vlastnoručne, pomocou experimentov, objavovania, systému pokus-omyl. Výučba ťaží s prirodzenej vnútornej motivácie a chuti učiť sa. Montessori škola bez pochýb posiela do sveta sebavedomé, samostatné a nezávislé deti.

Alternatívou k Montessori škole je napríklad Waldorfská škola a zaujímavou zmenou k tradičnej materskej škole je napríklad takzvaná lesná škôlka. Dnes sa našťastie už na alternatívne formy vzdelávania nepozerá cez prsty a spoločnosť rešpektuje vôľu rodičov dopriať svojim deťom to najlepšie. Ak to nevidia v tradičnom školstve, pozerajú sa po alternatívach. Dávno totiž už neplatí, že čo je iné, nie je dobré. Práveže naopak. Jedinou nevýhodou alternatívnej pedagogiky je fakt, že tieto školy nie sú štátne ale súkromné. Preto bohužiaľ nie sú dostupné každému a stále ani nie sú natoľko rozšírené, aby dokázali reálne pokryť dopyt. Čím ďalej tým viac ľudí totižto prahne po zmene a uvedomuje si, že niečo, čo platí už desiatky rokov a nemení sa, nemôže dostatočne reflektovať na meniacu sa spoločnosť. Preto popularita škôl ako je Montessori a Waldorf z roka na rok rastie raketovou rýchlosťou. Pretože deti sú pre nás centrom vesmíru. A chceme pre ne len to najlepšie.

Zľava 5% na prvý nákup

Stačí sa príhlásiť do nášho Newslettra

Zaujímajú ma:

Kliknutím na „PRIHLÁSIŤ“ súhlasíte so zaradením Vašej emailovej adresy do databázy prevádzkovateľa týchto stránok, a so zasielaním informácií o jej produktoch a službách. Bližšie informácie o spracovaní a ochrane osobných údajov a právach dotknutej osoby, sú uvedené tu